V Rakúsku vstúpil do platnosti zákon umožňujúci asistovanú samovraždu.
Od soboty sa dospelí, ktorí sú nevyliečiteľne chorí alebo majú trvalý, invalidizujúci stav, môžu rozhodnúť pre asistovanú smrť.
Parlament schválil nový zákon v decembri po rozhodnutí ústavného súdu v tejto veci.
Prax bude prísne regulovaná, pričom každý prípad budú posudzovať dvaja lekári – jeden z nich by musel byť odborníkom na paliatívnu medicínu.
Predstavitelia tvrdia, že vláda vyčlenila finančné prostriedky aj na rozvoj paliatívnej starostlivosti, aby sa zabezpečilo, že sa nikto nerozhodne zomrieť, keď sú dostupné iné možnosti.
Asistovaná samovražda, pri ktorej niekto dostane prostriedky na ukončenie vlastného života, je v susednom Švajčiarsku legálna.
V niekoľkých európskych krajinách vrátane Španielska, Belgicka a Holandska bol dekriminalizovaný.
Aktívna pomoc pri samovražde zostane v Rakúsku zakázaná a nové pravidlá výslovne vylučujú maloletých alebo ľudí s duševnými poruchami.
Dospelí, ktorí chcú ukončiť svoj život, musia predložiť diagnózu a mať potvrdenie, že sú schopní robiť vlastné rozhodnutia.
Po získaní súhlasu od dvoch lekárov musia pacienti počkať 12 týždňov, aby zvážili svoje rozhodnutie – alebo dva týždne, ak majú smrteľné ochorenie.
Ak chcú pokračovať aj po tejto čakacej lehote, môžu potom dostať smrteľné lieky v lekárni po oznámení právnikovi alebo notárovi.
Aby sa predišlo zneužívaniu, názvy lekární, ktoré predávajú tieto lieky, budú zverejnené iba právnikom a notárom, ktorí dostanú tieto oznámenia, a nebudú verejne propagované.
Doteraz podľa rakúskych zákonov hrozilo až päť rokov väzenia každému, kto niekoho k samovražde naviedol alebo mu pomohol.
Absolútny zákaz asistovaného umierania zrušil vlani federálny súd, ktorý rozhodol, že „porušuje právo slobodnej vôle“.
Rovnaký trest však zostane aj pre tých, ktorí zabijú inú osobu na jej „osobnú žiadosť“.
Predtým, ako parlament tento rok schválil nové pravidlá, niektorí politickí oponenti tvrdili, že kladie príliš veľa prekážok do cesty tým, ktorí hľadajú asistovanú smrť.
Iní tvrdili, že sa zaviedlo príliš málo obmedzení, pričom tvrdili, že psychiatrické vyšetrenie nestačí na posúdenie schopnosti pacientov rozhodovať sa.
